Mgr. Miriam Gajdošová je špeciálna pedagogička, laktačná poradkyňa a certifikovaná lektorka pre detský pohybový vývin v systéme BMC® (Body-Mind Centering). Je poradkyňou včasnej intervencie a venuje sa raným vývinovým obdobiam, popôrodným, novorodeneckým a dojčenským témam. Situácia, v ktorej sa ocitnú predčasne narodené deti a ich rodičia je jednou z oblastí, ktorým sa venuje z pohľadu komplexného vývinu dieťaťa.
Ako sa vyvíja vzťah bežného dieťaťa a matky – v porovnaní so vzťahom mamy a dieťaťa, ktorí boli okolnosťami predčasného narodenia od seba oddelení, keď dieťatko zostáva v inkubátore v nemocnici a mama ide domov?
Toto porovnanie vychádza z určitej biologickej normy, ktorú zo svojej fyziologickej podstaty my ako cicavce, teda aj ľudské bábätko, po narodení očakáva. Ľudský habitat (teda fyzická blízkosť rodiča alebo opatrujúcej osoby) je preň pokračovaním vnútromaternicového vývojového sveta – dieťa ničím nevie vyhodnotiť situáciu iba svojimi očakávaniami, ktoré sú nastavené vopred biologicky. Jeho alarmové systémy v mozgu, celá nervová sústava, hlásia nesprávne miesto a dieťatko zahajuje mimo tela matky „poplach“, ktorý je vlastne hľadaním toho správneho habitatu. V tomto poplachu je prítomných veľmi veľa stresových hormónov, ktoré zapríčiňujú to že ak stres pretrváva, mení sa až na toxický stres. Ten blokuje procesy v mozgu aj v celom tele – dieťatko prežíva hlboké zúfalstvo.
Dieťatko, ktoré sa narodí bežným fyziologických spôsobom má k dispozícii optimálne podmienky k zahájeniu fyziologických funkcií po pôrode. Ak ich dieťa nemá, pomôže „tak málo“: a to vrátiť dieťa do správneho habitatu. Vtedy sú všetky jeho zmysly schopné informovať mozog o tom, že môže znižovať podiel stresových hormónov a môže sa začať „ladiť“ na matku. Jeho vitálne funkcie (spôsob dýchania, srdcovej činnosti, trávenia a všetkých pohybov) – sa začnú prejavovať fyziologickým, teda správnym a zdravým smerom. Dieťatká pozorované v inkubátoroch sa totiž neprejavujú fyziologicky správne, naopak vykazujú rôzne typy patológie.
Takže môžeme povedať, že dieťa ktoré po narodení nie je v prítomnosti matky vylučuje vo zvýšenej miere stresové hormóny a to až do takej miery, ktorá je „toxická“ pre jeho mozog a pre jeho vývin, pretože nervový systém hlási maximálne ohrozenie?
Áno a začne sa to prejavovať na úrovni všetkých systémov: takže dieťatko sa začne inak hýbať a začne svoje reflexy využívať funkčne. Napríklad amygdala hlási bezpečie, objavuje sa otáčanie sa za nosom, dieťatko sa dokáže pritiahnuť k zdroju prežitia (k matke, k dojčeniu). Dieťatko v kontakte koža na kožu, sa môže začať orientovať a naozaj samo dávať najavo signály, ktoré sa dajú čítať a to veľmi prospieva aj samotným rodičom alebo opatrovateľom. Mama zistí, že jej dieťatko nadobúda životaschopnosť, vie naňho reagovať a rozumie mu.
Tieto procesy, ktoré sa za čas strávený pri dieťatku naštartovali, sa po odchode a odlúčení strácajú. To je devastačné pre dieťa, matku aj ich vzájomný vzťah. Metaforicky by som to popísala tak, že do 24 hodín je matka schopná ako mama levica prejaviť sa veľmi živočíšne, bojovať o dieťa. Do 48 hodín u matiek klesá tento potenciál bojovať o dieťa a už po pár dňoch je mama schopná naozaj odovzdať svoje materské kompetencie a správať sa oveľa viac poddajne, poslušne a zneistene. Môžu to byť až pocity nepotrebnosti a zúfalstva: že ona vlastne dieťaťu nevie byť nápomocná a vzdáva sa svojej role.
Mnohí rodičia po takomto náročnom popôrodnom období, kedy sú matka a dieťa od seba odlúčení, majú schopnosť naplniť a dosýtiť vzťah a všetko čo tam počas odlúčenia chýbalo. Následky odlúčenia ale môžu pretrvávať. Aké dôsledky môže mať tento neštandardný a náročný začiatok pre dieťa počas jeho života?
Keď sa dieťatko s touto dávkou neistoty a stresu dostane do domáceho prostredia, tak starostlivosť môže vyzerať naozaj takto: dieťatko je na monitore dychu, snímané kamerou, mama vo vedľajšej miestnosti úzkostlivo čistí a pripravuje pomôcky na prípravu kŕmenia, všetko je vydezinfikované. Keď vstúpime do rozhovoru, vidíme na tóne hlasu, na spôsobe rozprávania o „tom“ dieťati. Rodičia si všetko racionalizujú, čítajú technické návody na starostlivosť, ako prijímať podnety od dieťaťa, ako to celé kontrolovať. Ako zabezpečiť dokonalú hygienu a exkluzívne pomôcky. V ich vnímaní je to vhodné, potrebné a racionálne. S veľkou pokorou si uvedomujem, že títo rodičia to majú veľmi veľmi ťažké.
Je tam sklamanie, je tam obrovský balík strachu. Je tam veľká neistota, čo bude. Zrazu veci nie sú pod kontrolou. To, čo bolo naplánované neplatí, prirodzený, intuitívny pohľad na celú situáciu vôbec nie je možný, pretože aj mozog mamy hlási paniku. Dieťatko je v stave, kedy jeho hormóny hlásia situáciu obrany, nepriateľského prostredia a boja o život – s touto výbavou skúseností dieťatko vstupuje do vzťahu s matkou a s okolím.
Keď si predstavíme dvoch ľudí – matka v obrovskej neistote, strachu a zmätku, je závislá od podpory zdravotníckej inštitúcie, od informácií od priateľov, internetu; potrebuje ubezpečenie, že starostlivosť je adekvátna tomu čo si dieťatko vyžaduje, že je „dobrá mama“; a na druhej strane dieťatko, ktoré má čo spracovávať z toho, že sa muselo „brániť“ pred medicínskymi zákrokmi, ktorých bolo mnoho za tie týždne alebo mesiace v nemocnici. Je tam tiež neistota, strach, bolesť a dlhé obdobie samoty. Títo dvaja ľudia si majú budovať vzťah – to je náročný terén a je adekvátne očakávať, že by im s tým mal niekto pomôcť. Lebo ak nie, tento typ vzťahu naozaj môže produkovať veľa zmätkov, počas celého života.
Takže vzniká riziko, že kvalita vzťahu nebude mať tú spomínanú emocionálnu, vrelú a protektívnu kvalitu?
Presne tak. A keď si predstavíme, ako vyzerajú prvé týždne doma s dieťatkom, predčasníkom: neistota dotýkať sa ho, neistota vo vyhodnotení, či má dosť jedla, snaha zabezpečiť mu bezpečie a pohodlie je ako stvorená pre marketing rôznych pomôcok.
Rodičia sú často v takej „pasci starostlivosti“. Ako dieťa rastie do škôlkarského, školského veku, tak si nevšimnú, že kvalita týchto – obrazne povedané – „negatívnych“ hormónov vo vzťahu pretrvávajú. Vo forme veľmi ľahko vyvolateľného strachu, úzkosti, potreby kontroly. Ktoré sa nesú zo spomínaných raných období – obrovsky rizikové situácie, ktoré si rodiča prežili, neraz boli na prahu života a smrti. Tieto situácie si rodič nad detskou postieľkou premieta a vracia sa k nim, vedome, či podvedome. Preto pustiť dieťa do sveta s ľahkosťou a dôverou a nechať ho naozaj zažívať ten autentický svet nemusí byť ľahké – aj bosé nožičky na trávniku, nechať ho hrať sa s deťmi, nechať ho skúmať svet. Mamy predčasne narodených detí potrebujú stále kontrolovať – čiapku, desiatu, pripomínať deťom: „musíš si dávať pozor, lebo ty nie si bežné dieťa..“ Alebo naopak, nevšimnú si, že dieťatko má rok, dva, tri a chýbajú vo vývoji základné veci: od motorických funkcií až po sociálne interakcie, komunikačné schopnosti – prikladajú to stále adekvátnemu oneskoreniu. Obe tieto situácie v praxi často zažívame.
Takže môžeme povedať, že prirodzená rodičovská intuícia: „s mojím dieťaťom niečo nie je v poriadku“ je potlačená?
Je tam to riziko. Ešte jeden príklad rizika uvediem: poruchy príjmu potravy. Prvé týždne a mesiace sa odvíjajú veľmi zjednodušene v režime prijímanie jedla, vylučovanie a spánku. U predčasne narodených detí prichádza v oromotorických oblastiach k tak veľmi dráždivým podnetom a reakciám na ne, že ťažkosti s prijímaním potravy a trávením sú časté a prenášajú sa aj do domáceho prostredia po prepustení z nemocnice. Naozaj nie je ľahké „prečítať“ signály a reakcie dieťatka a kŕmiť ho a poskytovať podnety adekvátne jeho potrebám. Tieto témy sa často prenášajú až do terapie v dospelosti – snúbi sa téma senzorického vnímania v oromotorickej oblasti, prijímania jedla, emócie s tým spojené ako aj vzťahové komponenty.
Náročný štart do života nie je možné úplne poprieť. Ale je veľmi veľké množstvo pozitívnych intervencií – od prirodzených intuitívnych zo strany rodičov a ich okolia, až po odbornú pomoc, ktoré zabezpečia, že následky tohto nie optimálneho štartu sa môžu veľmi dobrým spôsobom sanovať.
Aké intervencie môžeme poskytnúť mame, otcovi, dieťaťku – aby sme preventívne ošetrili tieto spomínané riziká?
Možností je veľa a závisí to od okolnosti, ktorými rodina žije. Jednou z veľmi potrebných prevencii je kvalitná predpôrodná príprava, kde rodičia dostanú základné informácie: čo robiť keď… na koho sa obrátiť keď… mať telefónne číslo na ľudí podporujúcich dojčenie.. pomoc pri odsávaní mlieka.. špecialistov podporujúcich jej psychickú rovnováhu.. kontakt na psychológa – či už v nemocnici alebo na externú službu. Ak sa táto primárna krízová pomoc matke ponúkne, má možnosť si „vydýchnuť“ a s týmto výdychom vzniká priestor pre dieťa. Táto mama vie s istou dávkou upokojenia prijať potrebné informácie a aplikovať ich do praxe – napr. aká je adekvátna kvalita dotykov pre dieťatko, aby mu to prospievalo, aká je podporná kvalita kontaktu koža na kožu. Keď sa toto podarí, je to pre matku natoľko uspokojujúce (hormonálna reakcia), že je veľmi pravdepodobné, že funkčné vzorce, v ktorých bude úspešná si prenesie do domáceho prostredia a budú to je rodičovské zručnosti, ktoré vie ďalej budovať a rozvíjať.
Takto možno pomôcť, aby sa vzťahy v rodine od úplného začiatku budovali tak, aby boli neskôr protektívnym faktorom?
Áno. Čím skôr po pôrode, tým lepšie. Neskoršie obdobia otvárajú „vývinové nožnice“. Mozog dieťatka viac segmentuje jednotlivé detaily vývoja, v raných obdobiach sa formuje tzv. „sociálny mozog“, základom preň je nadviazanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Toto je obrovská prevencia pred patológiou psychologickou, pedagogickou aj sociálnou. Ak sú prítomné vrúcne kvality vzťahu, tak tento vzťah nie je namáhavý – rodič „ide do toho“, prijíma výzvy, a má svoje úspechy aj neúspechy. Vie, že rodič nemusí byť dokonalý, múdry a mať všetko do detailov naštudované. Kompetentný rodič je ten, ktorý tu pre dieťa je. A je schopný byť so svojou rolou rodiča spokojný. Neodovzdávať svoje kompetencie – tak ako ich rodičia odovzdali pri pôrode v nemocnici do rúk lekárov, následne potom často vyhľadávajú stále nových odborníkov, ktorým dieťa dávajú do rúk a „vzdávajú sa“ – „urobte s ním niečo vy, my to nevieme“. Nehľadajú pomoc vo svojej kompetencii, odovzdávajú ju.
Vo včasnej intervencii sa ukazuje ako najlepšie nezobrať dieťa z rúk rodiča a dať mu pocítiť, že my sme niekto múdry a študovaný. Ale urobiť opak. Prispieť k tomu, aby náruč rodičov, domáce hniezdo, sa stalo tak vrúcnym, že aj ak sa budú ukazovať výchovné problémy – tak tie vzťahy to podržia. Keď predčasne narodené dieťa bude mať zdravotné ťažkosti – vzťahy to podržia. Keď dieťatko bude mať ťažkosti s učením – vzťahy to podržia. Keď sa v puberte ukáže nervová sústava ako krehkejšia, labilnejšia – tie vzťahy to podržia. Je veľmi dobré, ak sa po pôrode naštartujú práve tie procesy, ktoré sú bázou pre nadväzujúce vzťahy rodine.
Ďakujeme pani Miriam Gajdošovej za nahliadnutie do témy predčasného narodenia. Na to, aký má dosah na ďalší život dieťaťa a hlavne ako môže byť táto nepriaznivá životná okolnosť ošetrená, aby sme predišli rizikám vzniku sociálno patologických javov vo vyššom veku.
Mgr. et Mgr. Daniela Mitríková
Senior Consultant
Spomenuté stránky a organizácie:
www.cvibratislava.sk
www.babyhelp.sk
www.babyfit.sk
www.bodymindcentering.com